Osídlenie je doložené pohrebiskom skupiny východoslovenskej mohylovej kultúry z konca eneolitu a začiatku doby bronzovej, sídliskové nálezy sú z obdobia keltsko dáckeho a slovanského osídlenia. Najstaršie písomné zmienky o obci sú v listine jágerskej kapituly z roku 1329.
Vznik Bánoviec však súvisel so staršou zaniknutou osadou Kupona, ktorá ležala na pravom brehu Ondavy. Na mieste dnešnej obce bol pravdepodobne majer, kam chodievali obyvatelia Kupony pracovať, ale nakoniec sa tu natrvalo usadili, nakoľko im Ondava rozvodňovaním robila veľké škody. To bolo aj príčinou neskoršieho zániku osady, len starý zvon z kuponskej kaplnky bol potom umiestnený v bánovskej zvonici.
Bánovce nad Ondavou sa postupne uvádzajú ako Banoch /1342/, Banowsze /1773/, Bánovce /1920/ a od r.1927 Bánovce nad Ondavou.
V 50.rokoch 15.storočia zasiahlo celý Zemplín bratrícke hnutie. Osobitné postavenie mala bánovská bratrícka posádka v počte 500 mužov, ktorá mala prekaziť spojenie nepriateľských vojsk. Trebišovský hrad bol síce bratríkmi dobytý, ale bánovská posádka bojujúca s nepriateľom utekajúcim od Trebišova bola porazená. Svoj tábor mali bratríci pri stočku - studni, vedľa ktorej viedla cesta na majer Manotaňu. Husitský drevený kostolík stál pravdepodobne na mieste dnešného reformovaného kostola.
Väčšina majetov a poddanských domácností postupne patrila Sirmayovcom, Starayovcom, Ysepyovcom, Cselyovcom, Doboyvcom, Lobkoviczovcom. Okolo r.1600 žilo v Bánovciach 18 poddanských domácností vo vlastných domoch a okrem nich tu stáli 3 kúrie bánovských zemanov.Banovskí roľníci obhospodarovali polia trojpoľným systémom, orali dvojzáprahom a hnojili každý štvrtý rok. V roku 1774 z iniciatívy Márie Terézie zaviedli v zemplínskych dedinách jednotný urbár. Sedliacke domácností obhospodarovali zväčša polovičné usadlosti, ktorým patrilo pole v rozlohe 15 gbelov /asi 7 ha poľa/. Takáto domácnosť bola každoročne povinná vyplatiť feudálnemu pánovi 1 zlatý, odovzdať desiatok z úrody obilia, 3 funty ľanovej priadze, 1/2 holby masla, 1 kohúta, 1 kurča, 6 vajec a na panských majerských poliach odrobiť 26 dní so záprahom, alebo 52 dní bez záprahu. Sedliacke rodiny okrem toho odovzdávali desiatok z obilia farárovi a daň kráľovi. Feudálni páni postupne vyžadovali čoraz väčšie dávky a roboty a keď k tomu pribudla cholerová epidémia, vypukla v lete 1831 na Zemplíne vzbura, proti pánom, správcom majetkov, farárom a židovským krčmárom, ktorej sa zúčastnili aj Bánovčania.
V 70.rokoch 19.storočia sa stali Bánovce nad Ondavou významnou strediskovou obcou. Dopomohlo k tomu dobudovanie železničnej trate v r.1875, keď sa obec stala významnou križovatkou na Užhorod. V roku 1875 sa do Bánoviec presťahoval poštový a notársky úrad, ku ktorému patrili obce Trhovište, Laškovce, Ložín, Bracovce, Falkušovce a Kačanov. Význam Bánoviec nad Ondavou vzrástol pritom aj ekonomicky, a to zásluhov syrárne a možnosti trhového a jarmočného predaja domácich výrobkov v Michalovciach, kam sa už chodilo vlakom.
Počet obyvateľov obce nezaznamenával v priebehu rokov väčšie výkyvy, pohyboval sa od 700 do 800 obyvateľov. Väčšie zásahy boli v čase protihabsburských bojov /súpis z r.1715 uvádza 15 opustených a 2 obývané domácnosti/ a v čase cholery /v r.1831 - zomrelo 39 obyvateľov a v r.1873 - 64 obyvateľov/ . V roku 1873 klesol počet obyvateľov na 576, ale v roku 1890 bol už 739, v r.1900 768 a tento stav sa s menšími zmenami udržal dodnes.
V obci sú tri nehnuteľné pamiatky:
Stavba prvého reformovaného kostola súvisí so vznikom cirkvi v r.1610 . Pozemok na jeho stavbu darovala A.Orozsová a v jeho veži bol zvon od prešovského zvonolejára J.Wierda z r.1648.
Na mieste pôvodneho kostola bol postavený v r.1867 neoklasicistický kostol, prestavaný v r.1924 a obnovený v r.1955.
Významnú kultúrnu tradíciu Zemplína, v ktorej Bánovce majú centrálne postavenie, predstavuje úsilie slovenských kalvínov o povýšenie slovenčiny /zemplínskeho nárečia/ na obradový jazyk, ktorý od polovice 18. storočia plnil aj širšiu funkciu spoločenského styku. Bánovská reformovaná evanielická cirkev - kalvínska, vznikla roku 1610. Aktivita slovenského kalvínskeho zboru v Bánovciach sa nevyvíjala len v nábožensko - cirkevnom ohľade, ale aj národnom a kultúrno - spoločenskom. Táto skutočnosť viedla k rozhodnutiu používať ako náboženský obradový jazyk domáce nárečie namiesto češtiny, v tomto prostredí málo zrozumiteľnej a nepokladanej za spisovný jazyk slovenskej národnosti, pretože nezodpovedala požiadavkám kultového jazyka u protestantov. Najdôležitejšie tlačené knihy tohto charakteru v tomto nárečí sú: Mali katechismus /1750/, Svetoho Dávida králya a proroka szto i pedzesátz soltári /1752/, Radostz sertza pobosneho /1758/, Agenda ecclesiarum reformatorum /1758/. Ide v podstate o preklady z maďarčiny, písané maďarským pravopisom a tlačené v Debrecíne. Významný podiel na ich tvorbe mali aj dvaja bánovskí kalvínski farári: verše napísal alebo upravil Spátzay a prózu Jessenius. Z jazykovej stránky ide o čisté zemplínske nárečie, iba s nepatrnými stopami češtiny a strednej slovenčiny. Slovenskí kalvíni používali náboženské knihy vo svojom nárečí až do začiatku 20. storočia.
Stavba prvého reformovaného kostola súvisí so vznikom cirkvi v roku 1610. Na jeho mieste bol postavený v roku 1867 neoklasicistický kostol, prestavaný v roku 1924 a obnovený v roku 1955. Je to jednopriestorová stavba s predstavanou vežou, ktorej pozdĺžny priestor je zakončený polkruhovým polygonálnym uzáverom. Zo starého kostola sa zachovali len bohoslužobné nádoby /dva kalichy - jeden pozlátený z roku 1612 od zakladateľky cirkvi A. Oroszovej, druhý tiež pozlátený z novšej doby; väčšia i menšia cínová konvica, dva pozlátené a dva cínové taniere/ a vo veži zvon zo starého kostola od prešovského zvonolejára J. Wierda z roku 1648. Spolu s reformovaným zborom vznikla aj reformovaná škola. O jej prvej budove niet správ; známa je až budova z roku 1867. Po vzniku štátnej ľudovej školy v Bánovciach v roku 1929 splynula s ňou aj kalvínska škola.
Novovybudovaný rímsko-katolícky kostol, ktorého súčasťou sa stala i osemuholníková kaplnka rodiny Lehotských, bol ukončený v auguste 1998. Na pozemku patriacemu ku kostolu stojí štvorhranná drevená zvonica z 20.rokov 20. storočia - kultúrna pamiatka.
Základný kameň kostola Ružencovej Panny Márie posvätil v roku 1996 košický arcibiskup Alojz Tkáč. Stavbu projektoval Ing. arch. Marián Sitarčík. Nový kostol bol prepojený s pôvodnou osemuholníkovou pohrebnou kaplnkou a hrobkou veľkostatkárskeho rodu Mikuláša Lehoczkého z roku 1838. Táto kaplnka sv. Mikuláša je štátom chránená pamiatka. V pôvodnej kaplnke je obraz sv. Mikuláša a takisto je tam umiestnený svätostánok. V novej časti je vpredu umiestnená socha Ružencovej Panny Márie, ktorej je kostol zasvätený. Na stenách a na strope sú vyobrazené tajomstvá radostného, bolestného a slávnostného ruženca. V kostole sa nachádza aj krížová cesta od umeleckého rezbára Martina Barnáša z Kežmarku. Vo veži kostola sú umiestnené 2 zvony s elektrickým ovládaním. Kostol bol dokončený v roku 1998. Konsekroval ho 30. augusta 1998 pomocný košický biskup Bernard Bober. V areáli kostola sa nachádza aj drevená zvonica, ktorá je pamiatkovo chránená.
ZÁKLADNÁ ŠKOLA
Štortriedna základná škola bola postavená a otvorená v roku 1936 a poslední žiaci opustili jej brány v šk.roku 1979/1980. Dnes je v budove umiestnená expozícia literárneho múzea.
MATERSKÁ ŠKOLA
Založenie Materskej školy v Bánovciach nad Ondavou súvisí so založením prvého JRD v r.1952. Od roku 1981 je umiestnená v nových priestoroch / zrekonštruované priestory zdravotného strediska /.
